Raymond Depardon nasadol s malým filmovým štábom do karavanu a vydal sa naprieč Francúzskom. V jednotlivých mestách oslovoval ľudí a pozýval ich, aby si sadli za stôl pred kamerou a rozprávali sa s človekom, ktorého si sami vybrali. Režisér do rozhovorov nevstupuje a nevysvetľuje, čo by si z nich mal divák odniesť.
Les Habitants tak skladá obraz krajiny z úplne bežných tém: partnerstvá, rodina, peniaze, práca, zdravie, konflikty aj drobné každodenné frustrácie. Výber ľudí nie je postavený na celebritách ani expertnej reprezentatívnosti.
Krajina poskladaná z rozhovorov pri jednom stole
Minimalistické nastavenie kamery je dôležité. Všetci sedia na rovnakom mieste a rozdiel vytvára iba to, čo si prinášajú do rozhovoru. Francúzsko sa preto neukazuje cez pamiatky či politické heslá, ale cez reč konkrétnych obyvateľov.
Rozhovory vznikajú bez veľkej scénografie a práve preto vyniknú rozdiely v reči, gestách a témach jednotlivých dvojíc. Niekde ide o partnerský spor, inde o prácu či rodinné rozhodnutie. Depardon necháva tieto fragmenty vedľa seba bez komentára, aby sa ich význam vytváral až v súčte.
Dokument Francúzsko funguje ako mozaika, v ktorej sa národný obraz rodí z malých osobných situácií. Depardon nikoho nenúti hovoriť za celú spoločnosť. Práve súčet obyčajných hlasov vytvára širší portrét krajiny.
