Po búrke sleduje Ryotu, niekdajšieho literárneho víťaza, ktorý už dávno nežije život podľa predstáv, aké mal o sebe v mladosti. Dnes pracuje ako súkromný detektív, časť peňazí prehráva a nedokáže spoľahlivo platiť výživné. S bývalou manželkou Kyoko sa rozišiel a so synom Shingom trávi iba obmedzený čas, no stále si predstavuje, že by sa rodina mohla obnoviť. Hirokazu Kore-eda z tejto situácie nerobí melodrámu o veľkom návrate. Zaujíma ho skôr, čo sa stane, keď človek postupne pochopí rozdiel medzi želaním a skutočnou možnosťou.
Ryota nie je vykreslený ako zlý človek, no film mu nedáva jednoduché ospravedlnenie. Vie byť pozorným otcom aj synom, zároveň klame, hazarduje a často premýšľa o sebe viac než o dôsledkoch pre druhých. Jeho matka Yoshiko ho pozná dostatočne dobre na to, aby jeho sebaklam videla bez veľkého dramatického súdu. Keď sa blíži tajfún a okolnosti privedú Ryotu, Kyoko a Shinga do jej malého bytu, vzniká priestor na noc, počas ktorej sú všetci nútení zostať spolu bez možnosti jednoducho odísť.
Kore-eda nachádza drámu v každodenných detailoch
Hirokazu Kore-eda je známy rodinnými filmami, v ktorých zásadné veci často zaznejú medzi jedlom, upratovaním alebo krátkou cestou mestom. Po búrke tento prístup využíva naplno. Kamera nesleduje Ryotu ako tragického hrdinu, ale ako človeka uprostred bežného života, ktorý sa stále snaží presvedčiť seba aj okolie, že jeho najlepší moment ešte len príde. Hiroshi Abe hrá túto zmes šarmu, hanby a nezrelosti veľmi civilne; Yoko Maki ako Kyoko mu zároveň nedovolí zamieňať nostalgiu za reálnu zmenu.
Výrazná je aj Kirin Kiki v úlohe Ryotovej matky. Jej byt a spôsob, akým pozoruje rodinu, vytvárajú emocionálne centrum filmu. Vie, že ľudia sa nemenia tak rýchlo, ako by si želali, no neznamená to, že k nim musí byť cynická. Kore-eda cez ňu hovorí o starnutí, rodičovstve aj o tom, že dospelé deti zostávajú pre svojich rodičov často čitateľnejšie, než by im bolo príjemné. Humor je jemný a nevylučuje smútok; obe polohy sa často nachádzajú v tej istej scéne.
Tajfún ako noc, počas ktorej sa nedá utiecť
Film mal japonskú premiéru v roku 2016 a má 118 minút. Ryotova práca súkromného detektíva, jeho spisovateľská minulosť a komplikovaný vzťah k peniazom vytvárajú niekoľko vrstiev jedného problému: nedokáže žiť v prítomnosti, pretože sa neustále porovnáva s tým, kým bol alebo kým by ešte mohol byť. Tajfún fyzicky uzavrie rodinu do jedného priestoru, ale neprinesie zázračné riešenie. Skôr umožní, aby si jednotlivé postavy na chvíľu priznali, čo medzi nimi ešte existuje a čo už nie.
Po búrke je presne ten typ filmu, ktorý môže pôsobiť nenápadne a potom sa vám vracať pri obyčajných rodinných situáciách. Kore-eda nepotrebuje veľké priznania ani dramatický zlom, aby ukázal človeka, ktorý sa stále snaží dobehnúť vlastnú predstavu o sebe. Ak máte radi pokojné japonské drámy a postavy, ktoré sa nemenia zo dňa na deň, Ryota vám bude dávať zmysel aj v momentoch, keď vás bude rozčuľovať. Naopak, kto potrebuje výrazný dejový motor a jasné finále, môže mať pocit, že sa film pohybuje až príliš potichu.
