Pán Nikto proti Putinovi vznikol z materiálu človeka, ktorý bol priamo uprostred systému, o ktorom film rozpráva. Pavel Talankin pracoval v škole v ruskom meste Karabaš a po začiatku plnohodnotnej invázie na Ukrajinu sledoval, ako sa vyučovanie mení pod tlakom propagandy, militarizácie a nových povinností pre učiteľov aj žiakov. Namiesto otvoreného protestu začal dianie zaznamenávať kamerou.
Dokument zvnútra školy, nie z diaľky
David Borenstein a Pavel Talankin vystavali 90-minútový dokument z materiálu, ktorý Talankin nakrúcal počas bežnej práce. Práve to odlišuje film od komentára poskladaného prevažne z televíznych archívov. Divák vidí, ako sa politické rozhodnutia prepisujú do školských rituálov, výzdoby, hodín a situácií, ktoré sa navonok môžu tváriť ako rutina.
Talankin je zároveň hlavnou postavou aj zdrojom obrazov. Jeho pozícia nie je pohodlná: zostáva medzi kolegami a deťmi, no postupne si uvedomuje, že dokumentovanie môže znamenať osobné riziko. Film preto nesleduje iba mechanizmus propagandy, ale aj proces, v ktorom sa človek rozhoduje, dokedy ešte môže zostať súčasťou prostredia, s ktorým morálne nesúhlasí.
Pán Nikto proti Putinovi mal premiéru na festivale Sundance, kde získal zvláštnu cenu poroty. Pre diváka je podstatné, že nejde o všeobecný portrét Ruska ani o abstraktnú geopolitickú analýzu. Kamera zostáva pri jednej škole a jednom človeku. Práve táto úzka perspektíva ukazuje, ako veľká politika mení každodenné správanie tam, kde sa o nej deti neučia iba z učebníc.
Film tým zároveň uchováva atmosféru času, v ktorom sa mimoriadne politické rozhodnutia veľmi rýchlo menili na obyčajnú súčasť školského dňa.
