Jan Němec sa vo Vlku z Královských Vinohrad vracia k vlastnému životu bez potreby tváriť sa, že spomienka je objektívny archív. Rok 1968, Cannes, emigrácia aj návraty k filmu prechádzajú cez sebairóniu autora, ktorý si veľmi dobre uvedomuje vlastný obraz aj legendy, ktoré sa okolo neho vytvorili.
Autobiografia, ktorá sa nechce tváriť poslušne
Jiří Mádl stvárňuje mladšiu podobu filmára a Karel Roden prináša inú energiu staršieho rozprávača. Tento rozdiel je dôležitý, pretože film nemusí vytvárať jednu uhladenú postavu od mladosti po starobu. Môže ukázať, ako sa človek spätne pozerá na vlastné rozhodnutia a ako si pri rozprávaní zároveň vytvára vlastnú verziu minulosti.
Stopáž 75 minút je krátka a film skôr vyberá epizódy, než by chcel pokryť celý život. To sa k Němcovej povahe hodí viac než klasická biografia s povinnými míľnikmi. História československého filmu a politika sú prítomné, no vždy cez osobnú skúsenosť človeka, ktorý sa s autoritami nevedel pohodlne zmieriť.
Sebairónia je pri takomto filme zásadná. Keby sa Němec pozeral na vlastný život iba ako na sériu dôkazov vlastnej výnimočnosti, autobiografia by veľmi rýchlo stuhla. Namiesto toho si môže dovoliť byť provokatívny aj voči sebe a pripomenúť, že spomienka je vždy trochu inscenácia. Divák preto nesleduje len minulosť, ale aj spôsob, akým ju autor na konci života skladá do filmu.
Rok 1968 a emigrácia pritom nie sú neutrálne historické body. Pre filmára znamenajú prerušenú kariéru, zmenu prostredia a otázku, čo zostane z tvorivej identity mimo domáceho kontextu. Krátka stopáž nemá ambíciu vysvetliť celú československú novú vlnu, no môže cez jeden život ukázať, aké konkrétne dôsledky mala politika na ľudí, ktorí nechceli prispôsobiť vlastnú tvorbu požiadavkám režimu.
Tatiana Pauhofová a ďalší herci vstupujú do autobiografickej skladačky skôr ako súčasť Němcovej pamäti než ako postavy klasického životopisného filmu. To filmu umožňuje meniť tón, preskakovať medzi obdobiami a nemať pocit, že musí každý rok života vysvetliť rovnako podrobne. Výsledok je osobnejší, ale zároveň vyžaduje diváka, ktorý prijme určitú fragmentárnosť.
Aj preto pôsobí film skôr ako posledná osobná poznámka autora než ako definitívny portrét celej jeho kariéry.
Pre diváka, ktorý pozná aspoň meno Jan Němec
Najviac z filmu pravdepodobne vyťaží človek so záujmom o československú novú vlnu, rok 1968 a osudy tvorcov, ktorých politika vyhnala z domáceho prostredia. Kto o Němcovi nevie nič, môže niektoré narážky a sebairóniu vnímať iba ako zvláštnu autobiografickú hru.
Ak však máte radi osobné filmy, ktoré sa nesnažia predstierať úplnú nestrannosť, Vlk z Královských Vinohrad má veľmi vlastný hlas. Nie je to pamätník ani učebnica. Je to človek, ktorý si ešte raz rozpráva vlastný príbeh a pritom si dovolí smiať sa aj zo seba.
