Terrence Malick sa v Ceste času nepokúša vysvetliť dejiny vesmíru ako školský dokument. Od vzniku kozmu cez formovanie Zeme až po život a človeka skladá obrazovú esej, ktorá sa viac pýta než odpovedá. Hlas Cate Blanchett sprevádza film podobne ako vnútorná modlitba alebo meditácia, nie ako klasický komentár plný dát.
Keď miliardy rokov nepotrebujú tabuľku
Film pracuje s mierkou, pri ktorej sa ľudský život zrazu javí ako veľmi krátka epizóda. Malick preskakuje medzi kozmickými procesmi, krajinou, mikroskopickým životom a ľuďmi bez potreby vysvetľovať každý prechod. Pre diváka, ktorý má rád jeho Strom života, je to logické pokračovanie podobnej fascinácie. Pre človeka očakávajúceho BBC dokument s jasnou štruktúrou to môže pôsobiť až príliš voľne.
Najväčšou silou je obraz. Cesta času chce, aby sme sa na vznik sveta pozerali, nie aby sme si zapisovali dátumy. Hudba a hlas sú rovnako dôležité ako samotné vedecké motívy. Preto film funguje najlepšie vtedy, keď mu dovolíte byť filmovou básňou a nebudete od každej sekvencie žiadať klasické vysvetlenie.
Cate Blanchett nefunguje ako moderátorka, ktorá by vysvetľovala, čo presne vidíme. Jej hlas kladie otázky smerom k prírode, času a samotnej existencii, takže film získava duchovnejší rozmer. Pre jedného diváka je to presne to, čo Malickove obrazy potrebujú. Pre iného môže byť rovnaký prístup príliš abstraktný. Táto reakcia je dobrým testom, či vám film pravdepodobne sadne.
Experimentálna forma zároveň znamená, že jednotlivé sekvencie nemusia viesť k ďalšej klasickým príčinným spôsobom. Obraz hviezd, buniek alebo zvierat môže stáť vedľa ľudskej tváre bez vysvetľujúcej spojky. Malick dôveruje tomu, že si divák vzťah vytvorí sám. Keď to funguje, Cesta času pôsobí ako jeden dlhý tok obrazov o živote. Keď nie, môže sa javiť ako nádherne natočený materiál bez dostatočne pevnej kostry.
Film navyše ukazuje človeka až veľmi neskoro v obrovskom časovom meradle. Tento posun perspektívy je jednou z jeho najsilnejších myšlienok: ľudská história, ktorú bežne vnímame ako nesmierne dlhú, je vedľa geologických a kozmických procesov iba krátkym okamihom. Malick tento kontrast nevysvetľuje tabuľkou, ale necháva ho pôsobiť cez samotné radenie obrazov.
Deväťdesiat minút na úplne inú mierku
Stopáž 90 minút nie je dlhá, no tempo je kontemplatívne. Cesta času nie je film na chvíľu, keď potrebujete dej, postavy a konflikty. Je to skôr zážitok pre človeka, ktorého dokáže zaujať samotná predstava, že obraz na plátne preskočí z kozmického prachu k životu na Zemi bez jedinej tradičnej zápletky.
Ak máte radi vizuálne eseje, Malickovu spiritualitu a dokumenty, ktoré vám nechajú priestor premýšľať, film má vlastnú krásu. Ak chcete konkrétne odpovede o evolúcii a vzniku vesmíru, siahnite po vedeckejšom dokumente. Cesta času chce vyvolať úžas, nie nahradiť učebnicu.
