Emília Vášáryová patrí k osobnostiam, cez ktorých kariéru možno sledovať veľkú časť moderného slovenského divadla, filmu, televízie aj rozhlasu. Martin Šulík preto svoj dokument nestavia iba ako chronologický životopis herečky. Jej osobné spomienky používa ako vstup do sedemdesiatich rokov kultúrneho prostredia, ktorého bola aktívnou súčasťou.
Herečka ako svedkyňa vlastnej kultúrnej epochy
Šulík je autorom námetu, scenára aj réžie. Film pracuje so subjektívnym rozprávaním Emílie Vášáryovej, archívnymi materiálmi a stopami spoluprác s osobnosťami slovenského a českého umenia. Výsledný portrét preto nespája iba roly, ale aj inštitúcie, generácie a zmeny podmienok, v ktorých herectvo vznikalo.
Dôležité je, že dokument nevychádza z potreby vysvetliť jednu „tajomnú“ stránku známej osobnosti. Rozsah Vášáryovej práce je sám osebe témou: divadelná prítomnosť, filmová kamera, televízna tvorba a rozhlas od herca vyžadujú odlišný typ výkonu a zároveň zaznamenávajú odlišné obdobia kultúry.
Dokument v kompaktnom priestore spája osobnú pamäť s archívom a ukazuje, ako sa život jednej herečky môže stať mapou prostredia, ktoré sa počas jej kariéry opakovane menilo.
