Mladá žena obnovuje dom, ktorý zdieľa so svojím manželom, básnikom hľadajúcim novú inšpiráciu. Ich súkromie naruší cudzí muž, potom jeho manželka a postupne ďalší ľudia. Hranice pohostinnosti sa rozpadajú, zatiaľ čo manžel víta pozornosť návštevníkov oveľa ochotnejšie než žena, ktorá dom vníma ako vlastný bezpečný priestor.
Dom, do ktorého stále prichádza niekto ďalší
Darren Aronofsky drží kameru tesne pri Jennifer Lawrence, takže divák často vie iba toľko, koľko jej postava. Javier Bardem hrá básnika, ktorého potreba obdivu rastie spolu s chaosom. Ed Harris a Michelle Pfeiffer sú prvými narušiteľmi, no film postupne opúšťa realistickú mierku a smeruje k otvorenej alegórii.
Aronofskyho alegória bez bezpečnej vzdialenosti
Matka! sa dá čítať ako horor o vzťahu, príbeh o tvorcovi a múze, environmentálna metafora aj biblická alegória. Film zámerne nedáva všetkým udalostiam realistickú logiku; dôležitejšie je stupňovanie pocitu, že osobný priestor je pohltený potrebami ostatných.
Dom je pritom oveľa viac než kulisa. Hlavná postava ho opravuje, stará sa oň a vníma ho skoro ako rozšírenie vlastného tela. Každý nový hosť preto nenarúša iba spoločenský pokoj, ale niečo veľmi osobné. Aronofsky môže cez poškodené predmety, hluk a rastúci dav fyzicky ukázať, čo znamená, keď niekto ignoruje hranice. Film sa s každou ďalšou scénou vzdáva realistickej mierky, no pocit ženy uprostred chaosu zostáva veľmi konkrétny. To je dôvod, prečo môže matka! fungovať aj na diváka, ktorému sa nechce rozoberať každá biblická paralela. Stačí vnímať vzťah človeka, ktorý neustále dáva priestor ostatným, a človeka, ktorému sa ten priestor berie. Keď príbeh prerastie do apokalyptickej podoby, emocionálny základ zostáva rovnaký.
Práve preto môže film fungovať aj bez jediného „správneho“ výkladu všetkých symbolov.
Aj zvuk výrazne pomáha pocitu, že dom sa prestáva dať kontrolovať. Hlasy, kroky a ruch prichádzajú zo všetkých strán a hlavná postava stráca možnosť nájsť tiché miesto. Divák tak cíti inváziu priestoru ešte skôr, než film prejde do úplného chaosu.
Aj preto je zážitok z filmu často silnejší než pokus rozlúštiť všetky jeho symboly hneď po skončení.
Najsilnejšie na matka! je, že film takmer nikdy neopustí perspektívu Jennifer Lawrence. Dom sa postupne zapĺňa cudzími ľuďmi a divák cíti rovnakú bezmocnosť ako žena, ktorá už nedokáže ochrániť ani vlastnú izbu. Javier Bardem hrá básnika, ktorý pozornosť návštevníkov víta a tým vytvára čoraz väčšiu priepasť medzi potrebou obdivu a potrebou bezpečia.
Toto rozhodne nie je horor, ktorý by som odporučil každému. Aronofsky používa alegóriu, náboženské a environmentálne obrazy a zámerne tlačí realitu do absurdnosti. Ak chcete príbeh, ktorý sa dá po skončení jednoducho vysvetliť jednou vetou, matka! vás môže rozčuľovať. Ak však máte radi filmy, ktoré sa menia na fyzicky nepríjemný zážitok a po titulkoch provokujú k interpretácii, 121 minút vie byť mimoriadne intenzívnych.
