Claude Lorius prišiel do Antarktídy ako mladý vedec v polovici päťdesiatych rokov. Nasledujúce desaťročia strávil opakovanými expedíciami do polárnych oblastí, kde sa ľad stal archívom atmosféry dávnej minulosti. Luc Jacquet v dokumente Nebo a ľad spája Loriusov osobný príbeh s vývojom klimatického výskumu.
Zlomovým nástrojom boli ľadové jadrá. V drobných bublinách zachyteného vzduchu bolo možné porovnávať koncentrácie plynov z rôznych období a skladať dlhú históriu klímy. Loriusov tím tak získal údaje, ktoré pomohli ukázať súvis medzi rastom skleníkových plynov a oteplením.
Ľad ako archív atmosféry
Jacquet používa archívne zábery z expedícií aj novšie rozhovory s Loriusom. Dokument preto nie je iba vysvetľovaním vedeckého výsledku; ukazuje aj fyzickú náročnosť práce v prostredí, kde sa výskum robil v dlhých izolovaných pobytoch.
Lorius si význam svojich meraní neuvedomoval ako hotový záver od prvého dňa. Dokument ukazuje postupný vznik poznania: expedície, odbery, porovnávanie dát a momenty, keď sa z jednotlivých meraní začne skladať dlhodobý trend. Aj preto vedecká práca pôsobí ako dobrodružstvo, nie ako retrospektívny zoznam objavov.
Nebo a ľad tak spája biografiu jedného vedca s dejinami poznania klimatickej zmeny. V centre zostáva otázka, ako sa z údajov získaných ďaleko od civilizácie stala informácia dôležitá pre budúcnosť celej planéty.
