Film Kronika večných snílkov sa vracia do prostredia stredného Slovenska, no nevytvára realistickú rodinnú kroniku v bežnom zmysle. Rasťo Boroš skladá groteskný svet bratov, ktorých životy ovládajú lenivosť, naivita, spomienky na predkov a ženy schopné prekročiť hranicu medzi týmto a „druhým“ svetom. Východiskom je autorská práca s motívmi Boženy Slančíkovej Timravy, nie ich doslovná školská adaptácia.
Rodina, ktorá žije aj s vlastnými mýtmi
Práve prelínanie všednosti s fantazijnými predstavami dáva filmu osobitú polohu. Bratia pôsobia, akoby sa história rodiny neustále vracala v nových podobách a ich rozhodnutia boli súčasne smiešne aj bolestne známe. Film tak môže hovoriť o národných stereotypoch bez toho, aby z postáv robil iba ilustrácie nejakej tézy. Dôležitý je konkrétny život v kopcoch, jeho obmedzenia, túžby aj schopnosť premeniť vlastnú slabosť na legendu.
V obsadení sa stretávajú Samuel Teicher, Milan Ondrík, Milan Mikulčík, Jana Oľhová či Éva Bandor. Boroš je zároveň režisérom, scenáristom aj jedným z autorov námetu, takže výsledok má jasný autorský podpis. Stopáž 98 minút drží film v priestore celovečernej komédie, ktorá sa opiera skôr o postavy a atmosféru než o sled veľkých dejových zvratov.
Kronika večných snílkov preto zaujme najmä ako svojrázna slovenská groteska o ľuďoch, ktorí si realitu upravujú podľa vlastných predstáv. Humor tu nevyrastá zo samostatných gagov, ale z rozdielu medzi tým, ako postavy chápu samy seba, a tým, čo o nich prezrádza ich konanie.
Dôležitá je aj práca s regiónom. Kopce stredného Slovenska nie sú anonymnou vidieckou kulisou, ale priestorom, v ktorom sa rodinné historky, poverčivosť a lokálne sebavedomie premiešavajú s každodennosťou. Film tým získava konkrétnu kultúrnu farbu bez potreby vysvetľovať ju zvonka.
