Perfect Blue

Niektoré filmy zostarnú tým, že ich dobehne technológia. Perfect Blue zostarol presne opačne: svet sa medzitým priblížil k jeho nočnej more. Režijný debut Satoshiho Kona vznikol ešte pred érou sociálnych sietí, no už vtedy rozoberal, čo sa stane, keď sa verejný obraz človeka oddelí od jeho skutočnej identity a začne žiť vlastným životom. Japonský animovaný psychologický thriller štúdia Madhouse bol uvedený v japonských kinách 28. februára 1998 a v kompaktných 82 minútach dokáže vytvoriť pocit neistoty, ktorý sa s pribúdajúcimi rokmi nestráca. Práve naopak.

Keď sa verejný obraz odtrhne od človeka

Mima Kirigoe opúšťa idolovú skupinu CHAM! a skúša kariéru herečky. Zdanlivo obyčajná profesijná zmena sa však rýchlo mení na zápas o to, kto vlastne rozhoduje o jej identite. Manažéri od nej očakávajú odvážnejšie úlohy, časť fanúšikov odmieta prijať novú Mimu a na internete sa objaví stránka písaná tak, akoby ju vytvárala ona sama. Do toho pribudne prenasledovateľ a séria násilných udalostí v jej okolí. Kon pritom nestavia film iba na otázke, kto je vinník. Oveľa nepríjemnejšie je postupné podozrenie, že Mima už nedokáže spoľahlivo rozlíšiť, čo prežila, čo odohrala pred kamerou a čo si iba pamätá alebo predstavuje.

Fotogaléria

Strih ako zbraň, nie iba technika

Perfect Blue je mimoriadny tým, ako pracuje so strihom a opakovaním situácií. Scéna sa môže bez varovania preliať z filmového pľacu do bytu, zo spomienky do prítomnosti alebo z hereckej úlohy do Miminej reality. Divák preto nie je iba pozorovateľom jej neistoty; film ho núti tú neistotu prežívať spolu s ňou. Kon si tento spôsob rozprávania neskôr ďalej rozvíjal, ale už tu je viditeľné, ako presne dokáže meniť význam obrazu jednoduchým prechodom medzi dvoma scénami. Animácia zároveň nie je únikom od reality. Madhouse používa civilné prostredia, televízne štúdiá, úzke byty a nočné Tokio tak, aby celý príbeh pôsobil fyzicky a nepríjemne blízko.

Prečo Perfect Blue nestratil účinok

Najsilnejšie na filme dnes nie je to, že „predpovedal sociálne siete“. Zaujímavejšie je, že presne zachytil mechanizmus verejnej identity: publikum si vytvorí vlastnú predstavu o človeku a potom môže jeho skutočné rozhodnutia vnímať ako zradu tejto predstavy. V Mimom prípade sa k tomu pridáva tlak zábavného priemyslu, strata kontroly nad vlastným obrazom a pocit, že cudzí ľudia poznajú jej život lepšie než ona sama. Aj preto Perfect Blue funguje súčasne ako thriller, príbeh o sláve aj film o tom, aké krehké môže byť vedomie vlastného „ja“, keď ho neustále definujú iní. Satoshi Kon nepotrebuje veľký svet ani komplikovanú mytológiu. Stačí mu jedna mladá žena, obrazovka počítača, kamera a čoraz menšia istota, že to, čo práve vidíme, je skutočne pravda.